Adresa pre doručovanie:
Matilda Sivačková, Francisciho 912/2, 058 01 Poprad
Krajský súd v Prešove
Hlavná 22,
080 01 Prešov
20Co 19/2015-936
8709203260
Č. k. 20C/44/2009
DOPLNENIE ODVOLANIA
Odporcov: 1. Matilda Sivačková, rod. Bednárová
nar.: 24. 4. 1938
bytom: Francisciho 912/2, 058 01 Poprad
2. František Bednár
nar.: 6. 2. 1932
bytom: Mnoheľová 831/19, 058 01 Poprad
Navrhovateľ: Viera Belová
nar.: 20. 4. 1946
štátna príslušnosť: Izrael
bytom: Haifa, Hanah Szenes 20/30, Izrael
Zastúpená: JUDr. Jaroslav Sidor, S.r.o.
Zdravotnícka 6, 058 01 Poprad
proti rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 15. 12. 2014,
č. k. 20C/44/2009
Proti rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 15. 12. 2014, č. k. 20C/44/2009, sme podali 29. 12. 2014 v zákonnej lehote
Odvolanie
s tým, že odôvodnenie odvolania podáme dodatočne po konzultácii s novým právnym zástupcom. Navrhujeme, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Rozhodnutím Okresného súdu v Poprade zo dňa 15. 12. 2014, č. k. 20C/44/2009, súd v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva rozhodol, že pozemok parcela registra KN-V parc. č.2837/2 orná pôda o výmere 2408m2, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 5799 pre obec a k.ú. Poprad patrí do dedičstva po Alici Fisherovej, rod. Czobelovej, nar. 1.4. 1915, zomr. 11. 3. 1969, naposledy bytom, Bratislava, Obchodná 22.
O trovách konania má súd rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Súd pri svojom rozhodnutí mal zato, že notárska zápisnica N 381/2007 NZ 52531/2007 zo dňa 6. 12. 2007, ktorou sme si osvedčili vydržanie pozemku ako právni nástupcovia našich rodičov, ktorí ho spolu s nami užívali v dobromyseľnej držbe ako svoj vlastný od 40-tych rokov minulého storočia, neobsahuje skutočnosti vyžadované zákonom a jej podkladom je nepravdivé tvrdenie, že naši právni predchodcovia vstúpili do držby titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru. Súd spochybnil oprávnenosť držby a užívanie pozemku v presvedčení užívateľa, že ho považuje za vlastný. V odôvodnení súd uviedol, že strata dobrej viery držiteľa nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré u neho museli vyvolať pochybnosti, že mu vec či právo nepatrí. Súd vychádzajúc z nehodnoverných výpovedí svedkov, ktorí si sami chceli pozemok vydržať a ktorí boli preukázateľne iniciátormi podania žaloby, konštatoval, že inštitút vydržania sa v praxi často zneužíva a že ako odporcovia sme získali osvedčenie o vydržaní na základe nepravdivého vyhlásenia a teda je vylúčená dobromyseľnosť u toho kto sa veci zmocní protiprávne.
Súd svoje rozhodnutie zdôvodnil aj naliehavým právnym záujmom navrhovateľky na požadovanom určení, lebo len taký stav jej umožní ďalšie právne kroky k nadobudnutiu dedičstva.
Voči predmetnému rozsudku podávame odvolanie z nasledujúcich dôvodov:
Je dokázateľné, že užívaním predmetného pozemku našimi rodičmi a nami po dobu viac ako 50 rokov sme reálne tento majetok pôvodnej majiteľke zachránili pred vydržaním a ukradnutím Pavlom Jurčíkom o čo sa tento pokúšal od roku 2001. Rovnako je dokázateľné, že od začiatku konania na sude sme vždy boli ochotní tento majetok vydať údajnej dedičke uzatvorením mimosúdnej dohodou a preto je tento súdny spor nedôvodný. Sud mal z titulu svojej moci odporučiť mimosúdnu dohodu a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a jednoznačne a nesporne nepreukázal tvrdenia v žalobe, že naši právni predchodcovia a my sme nikdy neužívali predmetný pozemok ale užívali sme údajne pozemok susedný s rovnako sa nevysporiadal s tvrdením, že dedičské konanie nebolo. Súd vychádzal pri svojom rozhodnutí z preukázateľne nepravdivých výpovedí svedkov pred policajtom a súdom a z nehodnovernej a nepravdivej výpovede týmito svedkami na krivú výpoveď nahovorenej navrhovateľky. Namietame aj to, že súd sa vôbec nezaoberal našimi návrhmi na dokazovanie a námietkami, a preto takéto konanie je nutné považovať za arbitrárne.
V dôsledku nedostatočne vyhodnotených dôkazov jednotlivo a súhrne napadnutý rozsudok podľa nášho názoru trpí tak vážnymi vadami konania, jednak procesnými aj hmotnoprávnymi, ktoré ho v podstate robia nepreskúmateľným.
I.
Súd pri hodnotení dôkazov považoval osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N 381/2007 NZ 52531/2007 zo dňa 6. 12. 2007 za nepravdivé na základe čoho rozhodol o určení, že nehnuteľnosť patrí do pozostalosti v zmysle petitu žaloby. Máme zato, že samosudca vedome a zámerne v rozsudku neuviedol podstatný dôkaz o ktorom mal preukázateľne vedomosť a ktorým je dodatok k notárskej zápisnici zo dňa 9. 1. 2009 sp. zn. N2 2009, NZ 370/2009, NCRls 361/2009. Bez tohto dodatku je osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N 381/2007 NZ 52531/2007 zo dňa 6. 12. 2007, právne irelevantné, pretože osvedčenie zo dňa 6. 12. 2007, na ktoré sa súd odvoláva bolo zmenené v časti I. , II. a III. Ako dokazuje súdny spis tento dôkaz bol súdu v priebehu konania opakovane vo viacerých návrhoch na dokazovanie predkladaný a mal byť uvedený aj v žalobnom návrhu na čo sme súd upozorňovali. Súd teda rozhodol na základe právne irelevantného listinného dôkazu. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že účastníci týmto v dodatku vyhlásili, že ich nebohí rodičia-Ján Bednár a Mária Bednárová rod. Hámorová im túto nehnuteľnosť darovali ešte v roku 1954 neformálnou darovacou zmluvou a od tohto času nehnuteľnosť nerušene a dobromyseľne ako vlastníci spravujú a užívajú s tým, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudli najneskôr 31. 3. 1964. Samosudca preto rozhodol bez náležitého vyhodnotenia všetkých predložených dôkazov a účelovým vyhodnotením právne irelevantného dôkazu. Existuje preto dôvodné podozrenie, že tento dôkaz ignoroval zámerne v snahe poškodiť odporcov, čo v danej situácii môže byť považované aj ako zneužitie právomoci verejného činiteľa. (Dodávame, že dodatok k osvedčeniu bol vypracovaný v čase kedy sme ešte nemohli vedieť, že bude podaná predmetná žaloba). Na konaní sme ako odporcovia opakovane navrhovali, aby súd ako svedka predvolal, resp. požiadal o vyjadrenie pracovníčku notárstva, ktorá spísala notársku zápisnicu zo dňa 6. 12. 2007 a notárku, ktorá spísala dodatok k tejto notárskej zápisnici dňa 9. 1. 2009, čím došlo de jure k zmene notárskej zápisnice zo 6. 12. 2007. Súd dokazovanie odmietol z dôvodu ustanovej povinnosti mlčanlivosti notárov. Námietku odporcov, podľa ktorej v zmysle ust. § 124 O.s.p., v týchto prípadoch možno vykonávať výsluch v prípade, ak vyslúchaného oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť – teda odporcovia, súd nebral v úvahu.
Ak by súd požiadal o vyjadrenie notára, zistil by, že pri spísaní notárskej zápisnice notár na našu výslovnú žiadosť doplnil notársku zápisnicu o bod. č. VI., v ktorom sme vyhlásili, že sme boli notárkou poučení o tom, že vydanie tohto osvedčenia nebráni nikomu, kto sa cíti byť dotknutý na svojich vlastníckych právach, aby sa domáhal ich ochrany.
II.
Súd vo svojom rozhodnutí, bez vykonania nami navrhovaných dôkazov, vychádzal z nepravdivých a účelových tvrdení uvedených v žalobnom návrhu.
Prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkou podozrenia z trestného činu krivej výpovede a navádzania na krivú výpoveď podľa § 346 Tr. zák. Pavlom Jurčíkom, hoci sme o to opakovane žiadali. V súvislosti s opakovane súdu predkladanými nepravdivými tvrdeniami Pavla Jurčíka a jeho rodinných príslušníkov sme upozornili prvostupňový súd, že pred súdom hodnoverne preukážeme, že ak svedok Pavol Jurčík bude na pojednávaní opäť vypovedať nepravdivo, tak ako nepravdivo vypovedal ako svedok pri vypočutí na OR PZ Poprad vo veci sp. zn. ČVS: ORP-3058/OSV-PP-2006, dopúšťa sa opakovane trestného činu nepravdivej výpovede. Samosudca to však ignoroval a naďalej v rozpore s OSP vychádzal zo žaloby podanej na základe nepravdivej výpovede. Súdu sme pritom predložili trestné oznámenie na Pavla Jurčíka z 8. 9. 2011 a uznesenie ORPZ sp. zn. ČVS: ORP-3058/OSV-PP-2006, kde Pavol Jurčík pred policajtom nepravdivo vypovedal, že sme pozemok parc. č. 2837 nikdy neužívali ale užívali sme susedný pozemok parc. č. 2836. Na krivú výpoveď vtedy naviedol aj svojich bratov Františka a Jozefa Jurčíka. Táto krivá výpoveď sa stala podkladom žaloby podanej v roku 2009 a Pavol Jurčík ako svedok na nej zotrval a na nepravdivú výpoveď nahováral aj viacerých súdu navrhovaných svedkov. Nepravdivosť krivej výpovede sme jednoznačne vyvrátili polícii, prokuratúre a súdu predloženými listinnými dôkazmi- vyvlastňovacími rozhodnutiami z roku 1968-69, ktoré potvrdzujú, že užívateľom sporného pozemku bol už v roku 1968 a až do svojej smrti náš nebohý otec Ján Bednár. Tieto listinné dôkazy opätovne potvrdili užívanie a držbu pozemku našimi rodičmi, čo sme už pred tým preukázali aj viacerými úradnými dokumentmi z rokov 1983-2006.
Pokiaľ svedok Pavol Jurčík a jeho rodinní príslušníci spochybňovali vydržanie predmetného pozemku nami a uvádzali, že naši rodičia ako právni predchodcovia a my sme tento pozemok nikdy neužívali, pretože tento pozemok bol darovaný rodine Jurčíkovej nebohou Alicou Fišerovou rod. Czobelovou a disponujú právne relevantnými dôkazmi potvrdzujúcimi túto skutočnosť, mali možnosť domáhať sa svojich nárokov na súde.
My však tvrdíme a dokazujeme úradnými dokumentmi, ktoré právny zástupca navrhovateľky a súd bezprecedentne spochybňujú a zjavne ich nahradili účelovými a nepravdivými výpoveďami svedkov, že existuje podozrenie, že Pavol Jurčík a jeho rodinní príslušníci sa mohli dopustiť trestného činu krivej výpovede pred policajtom a súdom, vrátane navádzania na nepravdivú výpoveď, teda že prvostupňový súd rozhodol na základe nepravdivých výpovedí.
III.
Súd sa nevysporiadal s otázkou vzniku titulu užívania pozemku našimi rodičmi a ani o stanovisko k tejto otázke nepožiadal Správu katastra resp. alebo regionálny archív. Toto malo byť bremenom dokazovania navrhovateľky. Tvrdenia navrhovateľky, uvedené v žalobe, že naši rodičia nikdy predmetný pozemok neužívali ale užívali susednú parcelu neboli preukázané žiadnym právne relevantný dôkazom a vychádzali len z krivej výpovede Pavla Jurčíka a ním navedených svedkov.
Náležite nepodložený je názor súdu, uvedený v rozsudku na str. č. 7, že naši právni predchodcovia nevstúpili do držby titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru, pretože tento nemal kompetenciu na vydanie výmeru. Oprávneným bolo Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy a pozemok nebol vo vlastníctve štátu. Názor súdu je za situácie, keď súd nemal pre svoje rozhodnutie jednoznačný skutkový základ, teda nezistil ako sa naši právni predchodcovi dostali k užívaniu a držbe predmetnej parcely, je za danej situácie len domnienkou súdu a rozhodnutím v situácii dôkaznej núdze.
Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
Keďže písomný dôkaz –kúpna zmluva o vstupe do držby sa po našich rodičoch nezachoval, od rodičov a žijúcich susedov sme len vedeli, že pozemok kúpili v roku 1939 na základe predkupnej zmluvy od pôvodného vlastníka s tým, že po zaplatení celej sumy bude uzatvorená kúpna zmluva, boli sme preto presvedčení, že ho užívajú ako vlastný a takto ho spolu s nami užívali aj po deportácii pôvodného vlastníka v roku 1942. Keďže pozemok sme užívali aj po zmene politického systému vo februári 1948, kedy začala násilná kolektivizácia a konfiškácii pozemkov a naši rodičia boli nútení vstúpiť do JDR. Pred vstupom do JRD užívali 1hektár a 44árov ornej pôdu ako potvrdzuje výmer č. II-610/1953 z roku 1953. Do vzniku JRD rodičia odvádzali aj z tejto parcely povinný kontingent–na základe výmeru ministerstva výkupu o povinných dodávkach zrnín, zemiakov a olejnín. Po vstupe do JDR museli rodičia odovzdať takmer všetku užívanú ornú pôdu. Keďže malé pozemky, sa nedali kvôli umiestneniu v blízkosti obce obrábať poľnohospodárskymi strojmi, boli preto ponechané ako záhumienky ich užívateľom, ktorí sa stali členmi JRD. Dodávame, že otec Pavla Jurčíka nebol nikdy členom JRD, čo tiež dokazuje, že neužíval žiadnu pôdu. Podľa nášho názoru k tomu, že pozemok nebol po rolu 1948 skonfiškovaný ako väčšina ostatných pozemkov a našim rodičom bol ponechaný, prispela skutočnosť, že náš nebohý otec Ján Bednár, bol účastníkom SNP a poberateľom dôchodku podľa § 255. Na základe toho sme v notárskej zápisnici zo dňa 6. 12. 2007 mylne uviedli že rodičia pozemok užívali od roku 1946 titulom prídelu od Bývalého Mestského národného výboru. V skutočnosti sa nejednalo o prídel ale o ponechanie užívania pozemku po vstupe rodičov do JRD. Keďže v roku 1946 JRD ešte neexistovali, tento náš omyl sme preto opravili dodatkom k notárskej zápisnici dňa 9. 1. 2009.
Súd sa s uvedenými skutočnosťami nevysporiadal a ako potvrdzuje súdny spis nikdy nepožiadal Správu katastra v Poprade o vyjadrenie k otázke objasnenia vzniku titulu držby našimi nebohými rodičmi Jánom Bednárom a Máriou Bednárovou, ale naopak túto dobromyseľnú držbu od začiatku konania spochybňoval hoci bola riadne potvrdená evidenčným listom Správy katastra Poprad a inými úradnými dokumentmi, vrátane vyvlastňovacích rozhodnutí z roku 1968-1969 a rozhodnutia o vyvlastnení 199 m2 na výstavbu Tatranskej elektrickej železnice (TEŽ) z roku 1984, kedy nášmu otcovi bola za vyvlastnenú časť vyplatená aj finančná náhrada keďže bol považovaný za vlastníka. Aj z tohto dôvodu sme boli presvedčení, že držba pozemku bola zo strany našich rodičov a nás ako právnych nástupcov dobromyseľná. Uvedené skutočnosti samosudca rovnako nebral v úvahu a v rozsudku ich vedome neuviedol. Nepožiadal ani o vyjadrenie Železnice SR, ktoré sú naďalej v súčasnosti užívateľom časti sporného pozemku, ako potvrdzuje vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu (ďalej len SPF) zp. zn. 506/02 RO 31, zo dňa 18. 4. 2002, nachádzajúce sa v súdnom spise pod č. 93, ktoré pripájame v prílohe odvolania. V tomto vyjadrení k žiadosti Pavla Jurčíka o uplatnenie vlastníckeho práva vydržaním sa uvádza, že časť parcely o výmere 199m2 je v užívaní Železníc SR a zbytok v užívaní Bednára Jána a Márie rod. Hámorovej, Veľká 1074. Podľa nášho názoru mali byť účastníkom konania z tohto dôvodu aj železnice SR.
Zdôvodnením rozsudku o zneužívaní inštitútu vydržania a tvrdením, že ako odporcovia sme získali osvedčenie o vydržaní na základe nepravdivého vyhlásenia, čím je vylúčená dobromyseľnosť u toho kto sa veci zmocní protiprávne, nás súd v podstate obvinil z protiprávneho konania čím poškodil naše dobré meno.
IV.
Súd nechcel pripustiť, že v skutočnosti sa chcel protiprávne pozemku zmocniť Pavol Jurčík, ktorého rodina ho začala účelovo užívať bez právneho dôvodu s úmyslom si ho vydržať potom, čo z neho vyštvali ľudí, ktorým sme dali pozemok do užívania po smrti našich rodičov. Vo veci neoprávneného užívania pozemku bolo na rodinu Pavla Jurčíka podané trestné oznámenie a v súdnom konaní sp.zn. 11C/111/2007 bolo Okresným súdom v Poprade dňa 28. 6. 2007 vydané predbežné opatrenie, zakazujúce rodine Jurčíkovej pozemok užívať, ktoré bolo po podaní sťažnosti právnym zástupcom Pavla Jurčíka JUDr. J. Sidorom zrušené Krajským súdom Prešov dňa 27. 9. 2007. Keď sa rodine Pavla Jurčíka pozemok nepodarilo vydržať a stali sme sa formálne jeho vlastníkmi rozhodli sa k nemu dostať podaním žaloby o určenie, že patrí do pozostalosti po bývalej vlastníčke, formálne vedenej na liste vlastnícka, o ktorej doposiaľ tvrdili, že zahynula počas vojny.
Na podanie žaloby nahovorili Vieru Belovú rod. Fischerovú, ktorej sprostredkovali ich známeho advokáta JUDr. Jaroslava Sidora.
Sme presvedčený, že tento súdny spor je odplatou Pavla Jurčíka za to, že sme mu prekazili vydržanie pozemku. Ako dokazujeme v prílohe listom právneho zástupcu navrhovateľky zo dňa 17. 2. 2011 len za podanie žalobu a tri odročené konania si uplatnil trovy vo výške 6000 eur, pričom v rozpore s vyhláškou vychádzal z údajnej hodnoty pozemku, ktorý bez právneho dôvodu súdu podvodne s úmyslom bezdôvodne sa obohatiť označil ako stavebný pozemok, hoci sa jedná o ornú pôdu. Ekonomickú likvidáciu nás ako dôchodcov potvrdzuje list odoslaný súd zo dňa 29. 12. 2014, špecifikácia trov konania, ktorých výšku si určil na 18 994, 22,- eur. Právny zástupcu navrhovateľky si uplatňuje uvedené trovy konania a sankčný poplatok za údajné odročené konanie v rozpore s rozsudkom súdu, podľa ktorého o trovách konanie súd rozhodne až po právoplatnosti vo veci samej.
Z tohto dôvodu je od začiatku sporu odmietaná nami viac krát ponúkaná mimosúdna dohoda. Naposledy po pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19. 10. 2013 navrhovateľku telefonicky kontaktovala odporkyňa Matilda Sivačková, ktorá sa z dôvodu operácie rakoviny nemohla zúčastniť pojednávania. Táto je povedala, že sme v čase spásania notárskej zápisnice a jej dodatku o jej existencii nevedeli, preto sa s ňou chceme mimosúdne dohodnúť. Túto dohodu odmietla so slovami: Keďže ste ublížili dobrým ľuďom, ako je pán Jurčík a pán Dr. Sidor, ktorí ma upozornili, že užívate pozemok, ktorý je predmetom žaloby, v žiadnom prípade na mimosúdnu dohodu nepristúpim.
Ako odporcovia si nie sme vedomí, žeby sme vo vyhlásení pred notárom úmyselne uvádzali nepravdivé skutočnosti. Pri spísaní notárskej zápisnice dňa 6. 12. 2007, SPF, Mesto Poprad, ktoré vydali písomný súhlas k vydržaniu a ani my sme nemali vedomosť o tom, že k predmetnej nehnuteľnosti si môže niekto uplatňovať vlastnícke právo. Rovnako tomu bolo aj pri spísaní dodatku k notárskej zápisnice dňa 9. 1. 2009. Vedomosť o tom, že si niekto môže uplatňovať vlastnícke a iné práva k predmetnej nehnuteľnosti mal v tom čase len Pavol Jurčík, jeho syn Peter Jurčík a právny zástupca navrhovateľky, čo potvrdzujú ich výpovede a vyjadrenia. Samotná navrhovateľka na konaní dňa 29. 10. 2013 uviedla, že v roku 2007 ju kontaktoval v ŽNO, kde vtedy pracovala, syn Pavla Jurčíka. Rovnako vypovedal aj Peter Jurčík. Súd v rozsudku uvádza:
...v roku 2007 ju kontaktoval PAVOL Jurčík a navrhovateľka prišla do Popradu s tým, že bola informovaná, že spornú parcelu rodina Jurčíková dostala darom od matky navrhovateľky v roku 1948, hospodárili na nej a následne im bola odcudzená.
Prvostupňový súd sa nevysporiadals nepravdivými a spornými tvrdeniami uvedenými v žalobe a na súdnom konaní. Povinnosťou súdu malo byť zistiť z akého dôvodu o existencií dediča po pôvodnej vlastníčke pozemku, Pavol Jurčík, navrhovateľka Viera Belová a v tom čase právny zástupca Pavla Jurčíka JUDr. Jaroslav Sidor, neinformovali v roku 2007 Okresný súd v Poprade, ktorý v tom čase prejednával nami podanú žalobu o určenie vlastníctva vydržaním sp.zn. 11C/111/2007, prečo neinformovali Správny orgán, ktorý pôsobí v konaní o obnove evidencie pozemkov, SPF a Mesto Poprad a prečo navrhovateľka nekontaktovala odporcov a neupovedomila ich o tom, že si chce uplatniť nárok na pozostalosť po matke, čím by sa predišlo súdnemu sporu. Zdôrazňujeme, že v samotnej žalobe navrhovateľka priznáva (strana. č. 2, prvý odstavec) a uvádza, že z uvedených konaní, konania ROEP a súdneho konania sp. zn. 11C/111/2007 má vedomosť o tom, že spornú parcelu užívali súrodenci Jurčíkovci z Popradu a nie žalovaní.
Uvedené skutočnosti majú zásadný význam pre rozhodnutie súdu, pretože ako potvrdzuje člen prezídia notárskej komory J. Farkašovský, v rozhovore publikovanom v týždenníku Trend, dotknuté osoby majú možnosť účinnej obrany aj v možnosti zrušenia notárskeho osvedčenia správnym orgánom, ktorý pôsobí v konaní o obnove evidencie pozemkov, keďže súdnym návrhom nie je možné zrušiť notárske osvedčenie. Ak by sa preukázalo, že sme si pozemok vydržali nezákonne, dostal by sa opäť do správy SPF.
Je potrebné tiež dodať, že zo súdneho spisu sp.zn. 11C/111/2007 vedenom na Okresnom súde v Poprade je zistiteľné, že súd nebol oboznámený o tom, že k predmetnému pozemku si môže uplatňovať právo žijúci dedič. Uvedené konanie bolo zastavené súdom na základe späťvzatia návrhu až 13. mája 2008, keďže odpadol predmet sporu a na základe notárskej zápisnice o vydržaní pozemku.
V.
Súd postupoval od podania žalobného návrhu k nám ako odporcom zaujato a zjavne v prospech navrhovateľky a Pavla Jurčíka, pričom nemal záujem zistiť skutočnú pravdu. Na konaní nám vytkol, že sme si vydržali pozemok, ktorí sme neužívali a ktorý užívala rodina Jurčíková. Naše argumenty, vrátane úradných dokumentov potvrdzujúcich riadne užívanie pozemku súd nebral v úvahu, spochybňoval ich, vychádzal len z nepravdivých tvrdení uvedených v žalobe a zavádzal nás nepravdivým tvrdením, že doba na vydržanie musí byť 30 rokov. Súd zjavne považoval vec za vopred rozhodnutú a preto nebral v úvahu takmer všetky nami podané návrhy na dokazovanie s výnimkou vyžiadania uznesenia z dedičského konania z roku 1969 po smrti matky navrhovateľky. Tento dôkaz však samosudca vyžiadal na naše naliehanie až po dvoch rokoch, po viacerých odročeniach konaní z dôvodu podania trestného oznámenia na svedka Pavla Jurčíka a právneho zástupcu navrhovateľky.
Krajský súd v Bratislave potvrdil, že dedičské konanie bolo a Okresnému súdu v Poprade zaslal zápisnicu zo spisu D 881/69 po neb. Alici Fisherovej, zomrelej 11. 3. 1969. Prítomný manžel nebohej si v dedičskom konaní neuplatnil nárok na žiadne pozemky.
Samosudca však tento dôkaz vyhodnotil jednostranne v náš neprospech a tvrdil, že dedičstvo prejednané nebolo. Ako potvrdzuje prepis audio nahrávky z konania 2. 5. 2011, ktorý zámerne nebol uvedený v zápisnici, samosudca nepravdivo a účelovo tvrdil, že navrhovateľka bola účastníkom predbežného dedičského konania.
Náš zástupca na pojednávaní preukázal potvrdením Registra obyvateľov SR č. p. RE-1-5151/2011, že jej posledný trvalý pobyt bol do 2. 7. 1968, Bratislava 1, Staré mesto, Obchodná 22, kedy navrhovateľka emigrovala do Izraela. Navrhovateľka preto nemohla byť účastníkom tohto konania. Jej meno uviedol otec navrhovateľky v zápisnici z dedičského konania, pričom účelovo pred notárom uviedol, že je študentka v Bratislave.
Súd nebral v úvahu skutočnosť, že otec navrhovateľky svojím podpisom pred notárom potvrdil, že bol náležite poučený pred vypočutím o stave dedičstva, o právnych, najmä poplatkových následkoch, nesprávneho alebo neúplného vyhlásenia o stave majetku zomretej k dňu jej smrti a o výške dlhov. Či je tu dedičstvo a aké (podľa okolností s uvedením jej približnej ceny a osoby, u ktorej majetok je:)
- nehnuteľnosti (ich presné označenie, celková výmera pozemkov s údajom, v ktorom katastrálnom území ležia a kto ich užíva)
Otec navrhovateľky bol ako účastník dedičského konania poučený aj o možnosti do 15 dní od prevzatia rozhodnutia o dedičstve požiadať súd o pokračovanie v dedičskom konaní, toto právo nevyužil a rovnako žiaden oprávnený dedič nevyužil ochranu, ktorú mu poskytoval Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. do troch(3) rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo, obrátiť sa so žalobou na súd.
Súd sa nevyjadril a nebral v úvahu naše argumenty písomne predložené na konaní dňa 3. 12. 2014, kde sme uvádzali, že manžel nebohej Karol Fišer ani jeho dcéra –Viera Belová, rod. Fišerová si v dedičskom konaní, ani v zákonnej lehote po tomto konaní, z dôvodu opustenia republiky a emigrácie do zahraničia, neuplatnili nárok na pozostalosť pozemok pôv. parc. č 3592 v Správe Katastra Poprad, čím máme za to, že ich dedičský nárok zanikol, pretože o dedičstvo nemali záujem z tohto dôvodu jej otec Karol Fišer účelovo uviedol do zápisnice nepravdivú skutočnosť, že jeho dcéra, Viera Fišerová, je študentkou v Bratislave, hoci si bol vedomý, že táto emigrovala ešte v júli 1968 do zahraničia a nárok na nehnuteľnosti v k. ú. Poprad si neuplatnil. Dedičský nárok si navrhovateľka neuplatnila ani po zmene politického systému po novembri 1989 v reštitučnom konaní.
Nebohá Alica Fišerová rod. Czobelová nadobudla predmetnú nehnuteľnosť- pozemok pôv. parc. č. 3592 v Správe Katrastra Poprad spolu s inými pozemkami v dedičskom konaní č. D 74/1948 zo dňa 29. 4. 1948, v ktorom ju zastupoval v neprítomnosti Andrej Krakovič, prokurista Tatra Banky v Poprade.
Predmetom dedičstva bolo aj ďalších 30 pozemkov a hotovosť na vkladných knižkách. Rozhodnutie o dedičskom konaní jej bolo písomné zaslané 29. 4. 1948 na adresu. Dunajská 1, Bratislava. V tom čase už bola vydatá a jej dcéra mala dva roky, je preto preukázateľné, že jej manžel, ktorý s ňou žil v spoločnej domácnosti, mal vedomosť o dedičstve manželky. Rovnako je zo súdneho spisu č. k. 20C/44/2009 zistiteľné, že navrhovateľka sa v písomnostiach predložených jej právnym zástupcom vyjadrila, že od svojej matky ešte počas jej života vedela, že táto vlastnila pozemky v Poprade.
Po odpredaji časti pozemkov Alica Fišerová rod. Czobelová, ani jej manžel, od roku 1948 o pozemok pôv. parc. č. 3592 preukázateľne nemali záujem, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v čase vyvlastnenia časti pozemku parc. č. 3592 v roku 1968 nebola úradom známa adresa ich bydliska.
Navrhovateľka emigrovala 2. júla 1968 a jej otec Karol Fišer v roku 1971, ako potvrdzuje vyšetrovací spis č. V 9025/1971-ZNB vo veci spáchania trestného činu opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Tr. zák. Z tohto dôvodu si v dedičskom konaní Karol Fišer neuplatnil nárok na pozemky, ktoré jeho manželka nadobudla ako pozostalosť v roku 1948 -poľnohospodársku pôdu, pretože táto bola v tom čase vysoko podhodnotená a preto o ňu nemal záujem.
Otec navrhovateľky zatajením dedičstva po smrti manželky spôsobil právny stav, v ktorom bola nebohá Alica Fisherová rod. Czobelová naďalej formálne vedená ako vlastníčka predmetného pozemku, keďže príslušné úrady neboli informované o jej smrti a výsledku dedičského konania.
Všetky uvedené skutočnosti prvostupňový súd nebral pri svojom rozhodnutí v úvahu a vyhodnotil ich vecne nesprávne.
VI.
Máme za to, že sme splnili všetky náležitosti pre zákonné vydržanie s poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 11/2007, podľa ktorého možno do katastra nehnuteľností zapísať notársku zápisnicu o vydržaní vlastníckeho práva, na základe ktorej sa zruší zápis známeho vlastníka (rodné číslo, bydlisko) na liste vlastníctva, keď táto listina neobsahuje všetky náležitosti podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (neobsahuje vyjadrenie vlastníka alebo jeho právnych nástupcov, ale len vyjadrenie obce, že vlastník nezanechal žiadnych potomkov a žiadni ich príbuzní nie sú obci známi, neobsahuje ani vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností, alebo má právo s nimi nakladať, pričom neobsahuje ani deň, ktorým účastník nadobudol vydržaním vlastnícke právo).
Zdôvodnenie rozsudku naliehavým právnym záujmom navrhovateľky na požadovanom určení, čo podľa názoru súdu umožní ďalšie právne kroky k nadobudnutiu dedičstva je v rozpore so súčasným stavom, pretože podanie návrhu, ktorým sme boli de fakto obvinení z protiprávneho konania nás núti dokázať pravdu pred súdom, čo nám súd znemožňuje a čo je aj dôvodom prečo konanie trvá už šiesty rok a prečo boli podané viaceré trestné oznámenia pre podozrenie z podvodu, poškodzovania cudzích práv a krivej výpovede na Pavla Jurčíka a jeho rod. príslušníkov.
Navrhovateľke sme navrhli a naďalej navrhujeme mimosúdnu dohodu a to výlučne z ľudských dôvodov, napriek tomu, že sme presvedčení, že naše vydržanie bolo zákonné.
Je nepopierateľné, že nám bolo znemožnené ukončiť tento podľa nás zbytočný súdny proces mimosúdnou dohodou v prospech navrhovateľky. Máme za to, že cieľom tohto sporu je zrušenie právneho stavu, ktorý zapríčinil samotný Pavol Jurčík zatajením možného dediča a uvedením nepravdivých tvrdení o smrti pôvodnej vlastníčky pozemku počas vojny, keď sa neúspešne pokúšal tento pozemok vydržať. Túto skutočnosť súd od začiatku konania nechcel pripustiť. Vychádzal pritom z nepravdivého tvrdenia uvedeného v žalobe, že navrhovateľka sa o svojom nároku dozvedela z priebehu konaní ROEP a súdneho konania 11C/111/2007. Súd taktiež nechcel pripustiť, že podanie žaloby navrhol navrhovateľke, potom čo ju vyhľadal, Pavol Jurčík, ktorý sa týmto spôsobom chce dostať k vlastníctvu pozemku po určení, že patrí do dedičstva po matke navrhovateľky. Potvrdzuje to skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľky, ktorý v predošlom súdnom spore sp.zn 11C/111/2007 zastupoval Pavla Jurčíka, nikdy nenavrhol mimosúdne riešenie ale naopak odmietal návrhy na mimosúdnu dohodu odporcov a v tomto smere ovplyvnil aj samotnú navrhovateľku, ktorá odmietla prevod pozemku do jej vlastníctva a ponuku právneho zastúpenia pri uplatnení jej nároku na 30 pozemkov, ktoré jej matka zdedila v roku 1948, čo je v zjavnom rozpore s naliehaným právnym záujmom v prospech navrhovateľky. Súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou a presvedčivo nezdôvodnil prečo nedošlo k mimosúdnej dohode a ani nepovažoval za potrebné položiť navrhovateľke otázku, aby zdôvodnila prečo odporcov nikdy nekontaktovala a nenavrhla mimosúdnu dohodu a z akého dôvodu ju odmietla, keď jej bola odporcami ponúknutá?
Máme za to, že z dokazovania vyplýva, že žiadny naliehavý právny záujem tu neexistuje, pretože práva navrhovateľky nie sú ani podľa nej nijako dotknuté. V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 podľa ktorého ak žalobca chce osvedčiť svoj naliehavý právny záujem musí poukázať na určité skutkové okolnosti vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom či je tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a vysvetliť, že práve tak podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor vyrieši. Máme za to, že v tomto prípade tomu tak nie je, pretože tým, že súd vyhovel tomuto návrhu a osvedčil naliehavý právny záujem, otvoril tým priestor pre ďalšie spory, nakoľko samotné rozhodnutie súdu má len deklaratórne účinky a naďalej ako odporcovia ostávame zapísaní na liste vlastníctva ako vlastníci predmetného pozemku a ďalej sa musí sporiť, či v rámci dedičského konania alebo v rámci žaloby o určenie vlastníctva, pretože tento výrok súdu vlastne deklaruje, že v roku 1969 bola vlastníčkou poručiteľa, čo síce formálne bolo potvrdené, lebo v danom čase aj neskôr až do doby osvedčenia odporcami, skutočne bola, ale čisto formálne. Nakoľko nedošlo k formálnemu zápisu darovacej zmluvy, či inej zmluvy na základe ktorej mali vlastníctvo nadobudnúť Jurčíkovci alebo Bednárovci.
Ak sa Jurčíkovci cítia vlastníkmi mali sami podať žalobu o určenie vlastníctva v ktorom by súd riešil aj otázku či osvedčenie prebehlo v súlade so zákonom alebo nie a určil by vlastníka predmetného pozemku. Tento návrh a ani rozhodnutie súdu takéto riešenie neposkytuje. Vlastne ani nerieši či a kto si zákonne osvedčil vlastníctvo a nadobudol vlastníctvo k predmetnej parcele. Poukazujeme tiež na to, že samotná navrhovateľka v dedičskom konaní hoci vedela o svojom majetku, tento majetok nepriznala, resp. nepriznal ho v dedičskom konaní jej otec, ktorý dobre vedel, že majetok by mal existovať a ak tak neurobil, jednoznačne to urobil preto, že k dátumu úmrtia poručiteľky tento majetok už nebol vo vlastníctve, čiže to znamená, že bol predaný alebo darovaný. On o tom musel vedieť ako manžel poručiteľky, vzhľadom na svoj vek a bol priamo zúčastnený pri týchto transakciách. Čo vlastne potvrdzuje to, že v danom čase v roku 1969 už poručiteľka vlastníčkou nebola a aj to poukazuje na to, že návrh je podaný neoprávnene a ide o taktický manéver, ktorý pre nedostatok dôkazov môže nahrávať v budúcom spore jednej zo strán. Dodávame, že sme dostatočne preukázali, že predmetný pozemok sme užívali spolu našimi právnymi predchodcami. Rozhodnutie súdu je zastieracím sporom medzi nami a Jurčíkovcami, ktoré bude reťaziť ďalšie spory.
VII.
V odôvodnení rozsudku sa uvádzajú viaceré preukázateľne nepravdivé a sporné tvrdenia.
V odôvodnení rozsudku sa konci str. č. 3 a začiatku str. č. 4 uvádza: Namietali tiež postup právneho zástupcu navrhovateľky s tým, že v skutočnosti zastupuje záujmy rodiny Jurčíkovej a jeho zastupovanie navrhovateľky je formálne a účelové, nakoľko v konaní ROEP zastupoval Pavla Jurčíka a on si uplatnil nárok na spornú parcelu rovnako ako odporcovia. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože JUDr. Jaroslav Sidor, Pavla Jurčíka v konaní ROEP, ktoré bol v roku 2006 nezastupoval. Právne ho ako odporcu zastupoval vo veci nami spätvzatého návrhu 11C/111/2007 na začatie konanie o určenie vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním a vydanie predbežného opatrenia. V tomto konaní ako potvrdzujeme oznámením zo dňa 10. 4. 2007 JUDr. Jaroslav Sidor prevzal právne zastupovanie Pavla Jurčíka, a upozornil nás, aby sme sa zdržali užívania pozemku parc. č. 2837, lebo v opačnom prípade bude jeho klient nútený domáhať sa ochrany vlastníckeho práva na príslušnom súde, čím nám vzniknú len zbytočné výdavky titulom trov súdneho konania.
Navrhovateľka vypovedala na konaní dňa 27. 10. 2013, že ju v roku 2007 kontaktoval syn Pavla Jurčíka Peter Jurčík. Ten uvádza, že keď sa kontaktoval s navrhovateľkou práve bola prítomná v budove ŽNO. Listinným dôkazom, uznesením OR PZ Bratislava a ďalšími je dokázateľné, že navrhovateľka bola v ŽNO zamestnaná od 15.4. 2008 do 31. 5. 2009.
Navrhovateľka vypovedala na súde nepravdivo na otázku, či bolo proti nej vedené trestné stíhanie za opustenie republiky čo táto poprela. Tiež potvrdila, že v roku 2007 bola kontaktovaná rodinou Pavla Jurčíka a požiadaná o spoluprácu, čím sa jednoznačne preukázalo, že iniciátorom žaloby bol Pavol Jurčík, hoci súd to spochybňoval a žiadal nás o predloženie dôkazu, že Jurčík s tým má niečo spoločné. Jej výpoveď, že ju kontaktovali v ŽNO v roku 2007 a že v tom istom roku bola v Poprade je sporná, pretože v ŽNO podľa uznesenia polície pracovala od apríla 2008 do konca mája 2009. Navrhovateľka taktiež potvrdila, že o iné pozemky okrem tohto nemala záujem. Tieto jej tvrdenia zjavne spochybňujú dôveryhodnosť jej výpovede a je z nich zrejme, že jej vôbec nešlo o prejednanie pozostalosti ale len o spoluprácu v zmysle dohody s Pavlom Jurčíkom, podľa nášho názoru zrejme za vopred dohodnutých podmienok.
Na konaní dňa 29. 10. 2013 navrhovateľka uviedla, že ako členka skupiny 13 študentov išla do Izraela na 5 týždňovú brigádu a výlet spojený s cestovaním po Izraeli. Ďalej uviedla, že mali lístky na loď na 28. augusta 1968 a 21. augusta 1968 sa dozvedela, že naši bratia prepadli republiku. Tiež uviedla, že o žiadnom odsúdení nevie. Na základe jej výpovede sa v rozsudku na strane č. 3, tretí odstavec, uvádza: „V lete roku 1968 legálne odišla spolu s ďalšími študentmi na brigádu a mali sa do Československa vrátiť 28. 8. 1968. Dňa 21. 8. 1968 sa dozvedeli o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a rozhodli sa ostať v Izraeli. Pri prejednaní dedičstva navrhovateľku zastupoval jej otec Karol Fischer. Navrhovateľka nemala vedomosť o odsúdení pre nedovolené opustenie republiky ani o existencii spornej parcely.“
Potvrdením Registra obyvateľov SR č. p. RE-1-5151/2011 zo dňa 19. 4. 2011 je dokázateľné, že navrhovateľka opustila republiku dňa 2. 7. 1968. Termín ukončenia päťtýždňového pobytu navrhovateľky mal byť 7. august 1968, teda 2 týždne pred okupáciou bývalej ČSSR 21. augusta 1968. Tieto nehodnoverné tvrdenia spochybňujú celkovú výpoveď navrhovateľky a potvrdzujú, že na výpoveď bola nahovorená. Máme zato, že navrhovateľka preukázala svoj úmysel emigrovať a opustiť svoju matku tým, že sa nevrátila po 5 týždňoch z legálneho pobytu v zahraničí, teda ešte pred okupáciou Československa. Jej tvrdenie, že sa nevrátila z dôvodu okupácie je účelové rovnako ako tvrdenie o tom, že nevedela o dedičstve po svojej matke. V skutočnosti o toto dedičstvo z dôvodu úmyslu emigrovať nemala nikdy záujem.
Z dôvodu objektívneho zistenia skutkového stavu sme navrhli, aby súd vyžiadal na základe oznámenia Ústavu pamäti národa vyšetrovací spis č. – V – 9025 (dátum zavedenia 22. 12. 1971) vedený XII. správou ZNB. Keďže tento vyšetrovací spis pri preberaní materiálov od SIS podľa zákona 553/2002 Z. z. v platnom znení ÚPN fyzicky nedostal a mal len záznam v Archívnej knihe vyšetrovacích spisov, bolo potrebné, aby ho súd vyžiadal zo súdneho archívu, resp. z archívu SIS. Navrhovateľka účelovo v žalobe neuviedla, že ako československý štátny občan vycestovala 2. 7. 1968 na platné cestovné doklady z ČSSR do Izraela, pričom v stanovenom termíne sa do ČSSR nevrátila ani nepožiadala čsl. úrady o predĺženie pobytu v zahraničí a preto sa od plánovaného termínu návratu neoprávnene bez povolenia čsl. úradov zdržovala v zahraničí. Samosudca bez uvedenia dôvodu nevyžiadal tento dôkaz, ktorý by objasnil okolnosti emigrácie navrhovateľky a nepriamo potvrdil, že navrhovateľka a ani jej otec po smrti jej matky o dedičstvo nemali záujem z dôvodu emigrácie keďže v roku 1971 emigroval do zahraničia aj jej otec. Rovnako súd nezisťoval, ako bolo vysporiadané dedičstvo po otcovi navrhovateľky, keďže táto tvrdila, že ju zastupuje Mgr. Řehák, ktorý je údajne poverený správou jej majetku v Slovenskej republike. Súd tiež nezisťoval, či sa toto tvrdenie navrhovateľky zakladá na pravde.
Súd sme na konaní dňa 2. 5. 2011 upozornili na závažnú okolnosť, že právny zástupca navrhovateľky vedome v návrhu ako aj pred súdom neuviedol, že navrhovateľka dňa 2. 7. 1968 emigrovala do cudziny. Z tohto dôvodu taktiež v podanom návrhu súdu zatajil, že dedičstvo prejednané bolo. Právny zástupca ako aj navrhovateľka si boli vedomí, že úmyslom natrvalo emigrovať z býv. Československa navrhovateľka potvrdila svoj úmysel, že si bola vedomá toho, že sa ako emigrantka vzdáva aj svojho práva na uplatňovanie nároku na dedičstvo po matke.
V predloženom návrhu na dokazovanie zo dňa 6. 6. 2013 sme navrhovali, aby sa súd zaoberal aj s pohnútkou navrhovateľky, ktorá podľa nášho názoru nemala nikdy záujem o dedičstvo po smrti svojej matky, ktorú ako jediné dieťa 2. júla 1968 opustila, keďže sa nevrátila z 5 týždňového pobytu v zahraničí. Jej matka do roka ako 54 ročná umrela, na jej pohrebe sa navrhovateľka nezúčastnila a rovnako sa nezúčastnila na dedičskom konaní v roku 1969. Hoci sa jedná o etické dôvody, ktoré by mali byť predmetom posúdenia v následnom dedičského konaní, ktoré bude nasledovať po právoplatnom rozhodnutí súdu v tejto veci, máme za to, že jej konanie je prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi ak sa v súčasnosti domáha dedičského konania bez toho, aby pred podaním žaloby oslovila odporcov a upozornila ich na to, že si chce uplatniť svoj dedičský nárok.
V odôvodnení rozsudku súdu sa strane č. 3 v piatom odstavci uvádza: Navrhovateľka o žiadnom darovaní nevedela, ani o spornej parcele. Uviedla, že v čase podania žaloby bývala na adrese Bratislava, Kominárska 6, a je naďalej občanom Slovenskej republiky. Odmietla uzavretie dohody.
Je vylúčené, žeby otec navrhovateľky Karol Fishcer a ani ona samotná nevedeli po smrti jej matky o jej majetku - vlastníctve nehnuteľností v k. ú. Poprad v čase dedičského konania v roku 1969. Potvrdzuje to aj listinný dôkaz „Žiadosť o vytýčenie termínu konania zo dňa 5. 10. 2010“ právneho zástupcu navrhovateľky, vedený v súdnom spise sp. zn. 20C/44/2009 pod položkou č. 68. V tejto žiadosti súdu predložil písomne jej názor, citujeme:
Podľa názoru žalobkyne je jej výsluch však úplne zbytočný a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, pretože žalobkyňa už aj pre svoj vtedajší vek nemohla mať informácie o nakladaní s dotknutými pozemkami pred, počas a nedlho po skončení druhej svetovej vojny (narodila sa v roku 1946). Mohla by teoreticky poskytnúť iba sprostredkovanú výpoveď tretej osoby –svojej matky, ktorá sa nikdy pred ňou nezmienila o tom, žeby previedla na tretie osoby svoj majetok v k.ú. Poprad, respektíve žeby urobila také neformálne úkony, ktorými by sa navždy zbavila svojho vlastníctva. Logicky z uvedeného vyplýva pri porovnaní tohto tvrdenia s rozsudkom v ktorom sa uvádza, ..nevedela ani o spornej parcele...,že ak jej právny zástupca súdu sprostredkovane predkladá súdu jej stanovisko v ktorom priznáva existenciu majetku v k.ú. Poprad, hoci pri tom právnemu zástupcovi uviedla, že matka sa pred ňou nikdy nezmieňovala, žeby prevádzala na tretie osoby svoj majetok v k.ú. Poprad, ani žeby robila neformálne úkony, ktorými by sa navždy zbavovala svojho vlastníctva, uvedené protirečenia dokazujú, že navrhovateľka mala vedomosť o majetku jej matky v k.ú. Poprad, pretože prevádzať na tretie osoby a neformálnymi úkonmi sa navždy zbavovať svojho vlastníctva možno len vlastníctvo, o ktorom je známe, že existuje.
Odôvodnenie rozsudku súdu, že navrhovateľka v čase podania žaloby bývala na adrese Bratislava, Kominárska 6, a je občanom Slovenskej republiky je zjavne v rozpore s ust. § 79 ods. 1,2 O.s.p. Súd prejednával návrh nespĺňajúci náležitosti žaloby, v ktorom nebolo uvedené štátne občianstvo navrhovateľky, teda štátne občianstvo štátu v ktorom je riadne registrovaná a evidovaná. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Keďže sa jednalo o zahraničnú osobu s dvojitým občianstvom, mala byť táto skutočnosť v návrhu uvedená. Súd nepovažoval za nedostatok žalobného návrhu účelové uvedenie štátneho občianstva SR a uvedenie bydliska, kde navrhovateľa ako cudzí štátny príslušník nebola nikdy riadne úradne prihlásená k trvalému alebo prechodnému pobytu. Sme presvedčení, že súd a my ako odporcovia sme týmto mali byť uvedení v omyl, že sa jedná o navrhovateľa –občana SR s trvalým pobytom na Slovensku, ktorý si uplatňuje nárok na novoobjavený majetok. čo potvrdzuje tvrdenie uvedené v žalobe, že dedičstvo prejednané nebolo. To, že sa jedná o vedome uvedenie nepravdivých a zavádzajúcich údajov v žalobnom návrhu sme zistili až po odstupe času v súvislosti s odoslaním návrhu na mimosúdnu dohodu, ktorý nám bol vrátený s oznámením, že adresát je neznámy.
K nášmu návrhu, aby súd v zmysle ust. § 79 O.s.p. vyzval navrhovateľku k odstráneniu nedostatkov návrhu, vrátane uvedenia pravdivých skutočností dôležitých pre rozhodnutie súdu, sa súd nevyjadril a nebral ho v úvahu.
§ 79 ods. 1 , 2
Konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods.3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná.
Súd v rozsudku na strane č. 4 a 5 uvádza: V tomto smere súd poukazuje tiež na rozhodnutia v konaní ROEP, kedy odporcovia tvrdili, že užívali spornú parcelu, následne svoje stanovisko zmenili a tvrdili, že užívali vedľajšiu parcelu a keď Mesto Poprad s týmto tvrdením odmietlo súhlasiť, opätovne začali odporcovia tvrdiť, že užívali spornú parcelu. Súd jednostranne vytrhol uvedené skutočnosti z kontextu bez vykonania nami navrhovaných dôkazov, ktoré by potvrdili že žiadosť o vydržanie susedného pozemku parc. č. 2836 bola podaná na podnet Pavla Jurčíka. Po skončení konania ROEP 30. 11. 2006, totiž Pavol Jurčík nahovoril odporcu Ing. Eduarda Bednára, ktorý býva v jeho susedstve a navrhol mu, aby sme si podali žiadosť o vydržanie susedného pozemku, zároveň mu ponúkol, že mu dosvedči užívanie pozemku, hoci to nebola pravda. Z tohto dôvodu sa Ing. Eduard Bednár stretol s Pavlom Jurčíkom v dome jeho syna za prítomnosti svedkov, ktorých sme navrhli vypočuť, čo súd ignoroval. Keď Ing. Eduard Bednár na Správe katastra v Poprade zistil, že ho Pavol Jurčík podviedol a pozemok je mestský, ihneď po podaní stiahol žiadosť o vydržanie tohto pozemku takže konanie ROEP o prejednaní tejto žiadosti sa ani nezačalo.
Súd v rozsudku na str. č. 5 uvádza: V konaní ROEP odporcovia tvrdili, že sporný pozemok mali v rokoch 1946-1947 v nájme a v roku 1948 ho od Alice Fischerovej odkúpili, predložili doklad o úhrade nájomného, nie však kúpnu zmluvu. Ako potvrdzuje rozhodnutie Správy katastra Poprad č. k. C 138/2005 zo dňa 21. 12. 2006, nikdy sme netvrdili, že sme tento pozemok v roku 1948 odkúpili od Alice Fisherovej. V roku 1948 sme boli ešte deti. Od našich rodičov a žijúcich susedov sme len vedeli, že pozemok odkúpili oni ešte na začiatku 2. Sv. vojny od rodiny Czobelovej, pričom sme mylne uviedli v žiadosti o vydržanie z 5. 12. 2002, že rodičia kúpili pozemok od Alice Fischerovej rod. Czobelovej v roku 1948. Pomýlilo nás meno Czobelova, v skutočnosti sa malo jednať o Bertu Czobelovú a jej manžela. Teda tetu Alice Fischerovej. Alicu Fischerovú sme na základe tvrdenia Pavla Jurčíka, ktorý to vyhlásil aj pred komisiou ROEP v roku 2006 považovali za mŕtvu. Pavol Jurčík a jeho rodina dokonca tvrdili, že majú doklad o tom, že zahynula v koncentračnom tábore. Doklad o zaplatení poplatku za užívanie nešpecifikovanej poľnohospodárskej pôdy sme predložili len ako dôkaz, že naši rodičia užívali v tom čase viacero pozemkov v tejto lokalite, ktoré im boli ponechané aj po skončení vojny.
VIII.
Na základe uvedených dôvodov sme presvedčení, že v danom prípade platí inštitút zákonného vydržania a naše ústavou zaručené vlastnícke právo, pretože nikomu nemôže byť odňaté jeho vlastnícke právo bez toho, aby toto právo bolo pred tým v zmysle zákona zrušené. Určenie, že táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva, ktoré už bolo zákonným spôsobom prejedané by bolo zjavným porušením vlastníckeho práva.
Poukazujeme aj na rozhodnutie Krajského súdu Prešov vo veci sp. zn. 11C/257-2005-192 navrhovateľa Stanislava K. proti odporkyni Monike G, a jej sestre z roku 2011, kedy súd uznal inštitút vydržania v prípade, v ktorom bol navrhovateľ formálne vedený na liste vlastníctva, ale pozemok neužíval.
Sme presvedčení, že rozsudok vydaný na podklade nepravdivého opísania rozhodujúcich skutočností v žalobnom návrhu, v ktorého odôvodnení sú uvedené nepravdivé skutočnosti je v hrubom rozpore s O.s.p., ako aj právom na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd nami navrhované viaceré návrhy na dokazovanie, ktoré pripájame v prílohe, nebral v úvahu, vychádzal len dôkazov uvedených v žalobe, k jednotlivým nami navrhovaným dôkazom sa nevyjadroval, nevysporiadal sa s predbežnou otázkou vydržania spornej parcely a nevykonal v tomto smere takmer žiadne dokazovanie vyžiadaním listinných dôkazov, zo Správy Katastra Poprad, týkajúce sa histórie užívania a držby sporného pozemku.
Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v rozsudku.
§120 Dôkazná povinnosť
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Dôkazné prostriedky § 125 Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov.
Hodnotenie dôkazov § 132 Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
§ 133 Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.
§ 134 Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.
§ 135 (patrí medzi ustanovenie týkajúce sa hodnotenia dôkazov) (1) Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
Uvedeným postupom došlo k porušeniu práv na spravodlivý súdny proces zaručený čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež ústava) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež dohovor). Poukazujeme na to, že prvostupňový súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením podanej žaloby, dôkazy hodnotil dôkazy jednostranne a bez náznaku objektivity v rozpore so zásadou rovnosti a jeho rozhodnutie je preto zjavne arbitrárne.
K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.X..1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4.5.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú účastníkom konania, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
alebo
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07).
Príklad použitia pojmu v praxi:
„Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná". Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00)."
Rozhodnutie prvostupňového súdu pre viaceré vady preto nemôžeme považovať za objektívne a správne.
Najvyšší súd SR konštatuje:
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c.
87 Cdo 148/2011 Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v §157 ods. 2 O.s.p.
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez
akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako
treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie vyjadruje
vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným
pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tiež plynie, že rozhodnutiu vydanému v odvolacom
konaní musí predchádzať náležité konanie pred súdom prvého stupňa. Je tomu tak preto, že
postup súdu (považujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek
výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu. Účelom odvolacieho konania je náprava skutkových
a právnych pochybení súdu prvého stupňa.
V súvislosti s nevykonaním navrhovaných dôkazov poukazujeme na vyjadrenie najvyššieho súdu SR a to: „Výnimočne je ale možné aj nevykonanie navrhnutého dôkazu účastníkom považovať za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a to najmä vtedy, ak súd nevykoná taký účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Musí ísť teda o taký dôkaz, ktorý je spôsobilý dokázať skutočnosti majúce pre rozhodnutie vo veci podstatný (rozhodujúci) význam. Výsledkom nevykonania dôkazu v takomto prípade je totiž porušenie zásady rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda práva účastníka na spravodlivý súdny proces.
Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná
na spoľahlivé zistenie skutkového stavu dokazovanie zodpovedajúce garanciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve
na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03).“
Máme za to, že tento samosudca postupuje aj v iných konaniach arbitrárne a jednostranne v prospech solventných osôb alebo skupín a nikdy nerozhoduje v súlade so zásadou dobrých mravov v prospech obyčajných ľudí, keďže ako samosudca Okresného súdu v Poprade dňa 26. 3. 2010 rozhodol, že cyperská offshorová spoločnosť Ermanno Trade & Invest má nárok na úhradu škody 60 miliónov, -eur aj s úrokmi, ktoré jej mal spôsobiť Slovenský pozemkový fond údajným zmarením investície vo Veľkom Slavkove.
Všetky naše vyjadrenia a návrhy na dokazovanie samosudca nebral v úvahu a vec posudzoval jednostranne, s tým, že nám dal otvorene najavo, že vec bude rozhodnutá v náš neprospech na čo sme upozorňovali v predošlých námietkach a ako to dokazuje aj nález Ústavného súdu SR.
Dňa 3. 12 2014 sme samosudcovi predložili na konaní v ktorom uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, právne relevantné dôvody pre zamietnutie návrhu, čo samosudca ignoroval a uvedené dôvody neuviedol v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku, ktorý vyhlásil 15. 12. 2014, čím porušil naše právo na spravodlivé súdne konanie.
V rozpore s ust. § 156 (2) OSP podľa ktorého sa rozsudok vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo; ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí konanie najdlhšie na päť dní., samosudca konanie odročil o 12 dni a rozsudok vyhlásil až dňa 15. 12. 2014.
Keďže ako odporcovia sme boli na základe podpísanej plnej moci právne zastúpení advokátom, naše procesné práva boli porušené tým, že samosudca rozsudok vyhlásil na konaní dňa 15. 12. 2014 v neprítomnosti nášho právneho zástupcu odporcov JUDr. Jána Jenču, pričom nás nevyzval či súhlasíme s vyhlásením rozsudku bez účasti právneho zástupcu.
Samosudca zneužil neúčasť právneho zástupcu odporcov na konaní dňa 15. 12. 2014 a odporcov Františka Bednára a Matildu Sivačkovú vyzval na prevzatie už vyhotoveného rozsudku na konaní, čo títo v nevedomosti potvrdili svojim podpisom. Tretí odporca Ing. Eduard Bednár sa pre vážnu chorobu na konaní nezúčastnil. Keďže v prípade právneho zastupovania advokátom sa rozsudok doručuje právnemu zástupcovi do 30 dní od jeho vyhlásenia, tento postup samosudcu je porušením našich procesných práv.
Z vyhotovenia rozsudku, ktorý odporcovia František Bednár a Matilda Sivačková prevzali dňa 15. 12. 2014 je zistiteľné, že v rozpore s ust. § 158 (1) OSP Písomné vyhotovenie rozsudku nebolo podpísané predsedom senátu alebo samosudcom. Ak ho nemôže podpísať predseda senátu, podpíše ho iný člen senátu, a ak rozhodol samosudca, iný poverený sudca; dôvod sa na písomnom vyhotovení poznamená, čo je ďalším pochybením samosudcu.
Z uvedených dôvodov sme dňa 16. 12. 2014 podali námietku s návrhom, aby Krajský súd Prešov odňal vec sudcovi JUDr. Petrovi Komanovi a predelil ju inému nestrannému sudcovi Okresného súdu v Poprade ešte pred podaním odvolania.
Na základe uvedeného máme preto za to, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa rozsiahlym dokazovaním a vysporiadaním sa so spornými tvrdeniami, či pochybnosťami v zmysle zásady „in dubio pre reo“, čo malo byť povinnosťou prvostupňového súdu a čo je preto tiež dôvodom na zrušenie rozsudku. Z tohto dôvodu odvolací súd len oboznamujeme s návrhmi na dokazovanie s ktorými sa samosudca nevysporiadal v zmysle ust. § 125 O.s.p., takmer vždy ich ignoroval a v priebehu konania porušoval naše procesné práva. Z tohto dôvodu boli podané námietky predpojatosti samosudcu a bol vydaný nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 162/2012-35 zo dňa 20. 9. 2012, ktorý potvrdzuje, že okrem nestrannosti sudcu je na mieste aj otázka rovnosti účastníkov konania, predovšetkým v prípade, v ktorom sa pri materiálnom vedení sporu zákonný sudca vyjadril spôsobom, ktorý by pomohol niektorému z účastníkov konania
Keďže po vyhlásení rozsudku pri ktorom boli porušené naše procesné práva sme podali námietku predpojatosti samosudcu, dňa 29. 12. 2014 sme v podanom odvolaní navrhli, aby Krajský súd rozhodol súčasne aj o odňatí veci a prikázaní jej inému samosudcovi.
Prílohy:
- notárska zápisnica zo dňa 9. 1. 2009 sp. zn. N2 2009, NZ 370/2009, NCRls 361/2009
- vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu zp. zn. 506/02 RO 31, zo dňa 18. 4. 2002
- Oznámenie JUDr. J. Sidora zo dňa 10. 4. 2007 vo veci návrhu sp. zn. 11C/111/2007
- Zápisnica z dedičského konania č. spisu D 881/69 po neb. Alici Fisherovej, zomrelej 11. 3. 1969
- vyjadrenie, vrátane dodatku - návrhu na dokazovanie zo dňa 22. 5. 2009
- návrh na odstránenie nedostatkov žaloby zo dňa 4. 1. 2011
- návrh na dokazovanie zo dňa 27. 4. 2011
- List JUDr. Sidora o uplatnené trov konania zo dňa 17. 2. 2011
- dodatok k návrhu na dokazovanie zo dňa 10. 5. 2011
- predloženie listinných dôkazov- návrh na zamietnutie žaloby zo dňa 5. 12. 2011
- návrh na dokazovanie zo dňa 17. 1. 2012
- návrh na dokazovanie zo dňa 6. 6. 2013
- List JUDr. Sidora o špecifikované trov konania zo dňa 29. 12. 2014
V Poprade dňa 25. 2. 2015
Matilda Sivačková
František Bednár
|
