Neľudské štvanice na Tatianu Šidlovú trvajú už 23 rokov

Pani Tatiana Šidlová , absolventka SVVŠ v Nitre sa po maturite niekoľkokrát neúspešne pokúšala dostať na štúdium francúzštiny a taliančiny, respektíve taliančiny. Bola pracovníčkou cestovnej kancelárie, sekretárkou riaditeľa, recepčná, výpravkyňa lietadiel, archeologická robotníčka, letuška v ČSA, a napokon invalidná dôchodkyňa pre syndróm chronickej únavy a tendofibromyalgiu ako hlavného ochorenia.

Keďže sa jedná o ženu čestnú a otvorenú, tak problémy sa na ňu lepili priam automaticky. Ako letuška patriaca pod ČSA v Prahe s hrôzou postupne zisťovala, aké machinácie sa v tomto nomenklatúrnou kolose dejú. V dobrej viere si to ale nenechala sama pre seba, ale začala o tom verejne hovoriť a poukazovať na to. Vtedajšie komunistické a eštebácke kádre majúce ČSA pod kontrolou prijali voči nej tvrdé a zákerné protiopatrenia. Na základe vykonštruovaných obvinení dostala výpoveď, s ktorou súhlasili aj súdruhovia ZO ROH a ZO KSČ v ČSA. A to aj napriek tomu, že pani Šidlovú si zastal aj predstaviteľ Ústrednej rady odborov v Prahe pán Pacner, ako aj ÚRO a stranícke orgány v Bratislave.

Na Obvodnom súde Praha 6 jej žalobu o neplatnosť výpovede zamietli. Odvolala sa na Mestský súd v Prahe, ktorý rozhodol v jej prospech. Predsedníčkou senátu tu bola JUDr. Češková, ktorej manžel mal v tom období údajne pracovať na nejakej medzinárodnej inštitúcii sledujúcej dodržiavanie ľudských práv. Tento rozsudok ale napadol prokurátor – a tak o ďalší rok bola zo zamestnania vyhodená. A to aj napriek tomu, že u niektorých svedkov sa pohlo svedomie a pred súdom priznali, že to, z čoho je obviňovaná pani Šidlová, nebolo porušené z jej strany, ale z ich strany!!! Súd to ale vôbec nebral do úvahy.

Ešte predtým sa komunisticko-eštebácke sily snažili presvedčiť vedenie Ústavu leteckého zdravotníctva v Prahe aby proti pani Šidlovej krivo svedčili, no títo pracovníci to odmietli. Dokonca jeden z nich ju o tomto aj osobne informoval. Veľmi statočne sa zachovali aj niektorí pracovníci Dopravných odborov v Prahe, ale aj JUDr. Peřinová z advokátskej poradne, ktorí jej dali dokonca písomné svedectvo, že je v práve.

Po novembri 1989 pani Šidlová v Cibulkových zoznamoch o spolupracovníkoch ŠtB zistila, že nielen niektorí jej kolegovia z ČSA, ktorí sa voči nej snažili správať ústretovo, sú v zoznamoch ako evidovaní spolupracovníci ŠtB. Dokonca organizátora vykonštruovaného procesu voči nej Zdenka Kašpara našla v kategórii agent – TS, ev. čísla 24917 a 491788, krycie meno Alan.

Vypovedala ako svedok v kauze vraždy Přemysla Coufala

Ďalší zo zlomových momentov nastal, keď pani Šidlová dostala byt v Bratislave na ulici Ľuda Zúbka 21 na siedmom poschodí, kde bol jej susedom aj tajne vysvätený kňaz Ing. Přemysl Coufal bývajúci na ôsmom poschodí, zavraždený vo svojom byte v noci z 23. na 24. februára 1981.

Keďže pani Šidlová na rozdiel od ostatných svedkov ktorí nič nepočuli, na nič si nespomínali, ako jediná v tom období 2x vypovedala, že v noci z 23. na 24. februára 1981 sa zobudila na hlasný výkrik a rinčanie skla z bytu Přemysla Coufala len dokazuje, že bola jediná z podnájomníkov zo siedmeho a ôsmeho poschodia, ktorá nepodľahla tlakom ŠtB. O ďalší rok bola znovu ohľadom tejto kauzy vypočúvaná v Bratislave U dvoch levov. Po tomto výsluchu sa pokúsila o samovraždu.

Bolo to následkom vyčerpania, prebdených nocí a hrubých nátlakov nielen zo strany ŠtB, ale aj ich spriaznených duší, susediacich s pani Šidlovou. Po osobnej intervencii jej susedy Neubauerovej a po zásahu polície sa ocitla na psychiatri na Mickiewiczovej ulici. Na privítanie dostala kopanec od ošetrovateľa bulharského pôvodu. Výsledkom bola zlomená kostrč. Približne osem hodín po prijatí na oddelenie službu konajúca lekárka MUDr. Danielovičová nemohla pochopiť, prečo sa tam pani Šidlová dostala, lebo na otázky odpovedala a reagovala adekvátne. V prepúšťacej správe je potvrdené, že psychicky sa zrútila po spomínanom výsluchu na polícii.

Po návrate z nemocnice jedna z jej susediek, Eugenia Kiselyová, dvakrát evidovaná spolupracovníčka ŠtB v kategórii dôverník, ev. čísla 15471 a 33054 s krycími menami Genka a Marika začala proti pani Šidlovej organizovať ďalšie akcie, ktoré skončili tým, že podala na ňu žalobu v mene ďalších nájomníkov, aby bola súdne zbavená užívacieho práva v dotyčnom byte, lebo ich vraj ohrozuje na životoch a oni sa jej boja. Dokonca jeden z dôvodov bol aj ten, že nechodí na schôdze užívateľov bytov!!! V tomto jej ochotne pomáhal aj ďalší sused Igor Malinovský, evidovaný dôverník ŠtB, ev. číslo 37358 kr. meno Malina. Pokus o vysťahovanie ani na súde nevyšiel, možno aj preto, že tam bol prítomný redaktor Rudého práva František Mucha, ktorý sa priklonil na jej stranu.

Dnes už možno s veľkou pravdepodobnosťou povedať, že nielen na ôsmom poschodí, kde zavraždený tajne vysvätený kňaz Přemysl Coufal býval, ale aj o poschodie nad ním, či o poschodie pod ním, bývali nielen tí správni, KSČ a ŠtB oddaní ľudia, ale aj iné pochybné osoby. Preto sa ani nemožno čudovať, keď pri jeho likvidácii, okrem pani Šidlovej, nikto nič nevidel, ani nikto nič nepočul. Keďže jej byt je vzdialený len niekoľko sto metrov od bytu Jána Čarnogurského, tak ho ešte pred novembrom 1989 navštívila ohľadom vraždy Přemysla Coufala. Ten ju asi považoval za provokatéra, takže miesto o Coufalovi s ňou hovoril o nejakých Dubčekových spisoch.

Štvanice pokračujú aj po novembri 1989

Po novembrových udalostiach pani Šidlová začala dúfať, že konečne sa niečo pohne. Zapojila sa dobrovoľne do práce novovzniknutej VPN, no s hrôzou zisťuje, že tu si už stačili vybudovať pozície aj evidovaní prednovembroví spolupracovníci ŠtB, prenasledujúci ju už pred novembrom 1989, Kiselyová a Malinovský. No nielen oni. Ďalší, ktorý jej po novembri 1989 strpčoval život, bol aj evidovaný agent-TS – JUDr. Ing. Anton Tekuš, ev. číslo 7269, kr. meno Anton, jeden zo zakladajúcich členov VPN.

Po roku 1989 ako 65-ročný dôchodca začal pracovať v cirkvi. Neskôr pracuje na Okresnom úrade Bratislava IV a od apríla 1998 ako 74-ročný na dúbravskom miestnom úrade. Zaoberá sa právnou agendou, zmluvami, zastupuje miestny úrad pred súdmi.

Pani Šidlová bola zhruba 15 rokov bez riadneho zamestnania, až do marca 2001, kedy jej bol priznaný invalidný dôchodok. Po dvadsiatich rokoch šibovania z jednej psychiatrie na druhú, kde ju posudzovali ako simulanta či hypochondra, ktorému sa nechce pracovať, sa konečne dostala k MUDr. Novákovej, ktorá je nielen schopnou lekárkou po odbornej stránke, ale aj po ľudskej stránke.

Koncom septembra 1999 podáva pani Šidlová žalobu na Slovenskú republiku na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Namieta porušovanie svojich ľudských práv a základných slobôd, právo na prešetrenie a prejednanie veci spravodlivo, nestranne a v primeranej lehote, rešpektovanie súkromného života, obydlia a korešpondencie, nezákonné zasahovanie štátnych orgánov do týchto jej práv. Žiada účinný prostriedok nápravy a zákaz diskriminácie pre jej politické zmýšľanie.

Smrad, zatĺkanie a nezáujem

Čo všetko je na Slovensku možné, budem dokumentovať z reality, ktorá sa odohrala

2. 10. 1998 vo večerných hodinách. Z bytu, susediaceho s bytom pani Šidlovej, ktorého nájomníkmi sú M. Pleško a Z. Malá vyšiel muž, ktorý pani Šidlovú na schodišti napadol, vyhrážal sa jej zastrelením strelnou zbraňou, pričom jej spôsobil podslizničný krvný výron na hornej pere a pohmoždenie mäkkých tkanív tretieho prsta na pravej ruke, čo bolo aj lekársky zdokumentované.

A teraz si prečítajme, citujem z upovedomenia Okresnej prokuratúry Bratislava IV z 18. júna 2001, Č. k.: 1 Pv 223/01 – 54:

Je samozrejmé, že vypočutí svedkovia M. Pleško a Z. Malá sú osobami, ktoré boli nájomníkmi toho bytu, z ktorého vyšiel páchateľ v čase, kedy malo dôjsť k útoku na Vás, avšak ani jeden z nich neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k stotožneniu možného páchateľa.

Takže si rozmeňme tento výrok na drobné. Páchateľ, ktorý v tomto byte na pani Šidlovú čakal, musel ho niekto do tohto bytu pustiť. Buď jeho majitelia Z. Malá a M. Pleško, alebo mu museli dať kľúče. Môžeme len hádať, prečo takto neuvažovali policajti a prokuratúra. Potom je tu ale aj druhé vysvetlenie. Niektoré byty v tejto budove už pred novembrom 1989 sa používali ako konšpiračné byty, čo samozrejme pokračovalo aj po novembri 1989. Pani Šidlová napr. zaregistrovala, že v jednom z bytov sa zdržiaval aj jeden z vrahov Roberta Remiáša, ktorého spoznala z policajnej identity. Existuje tu dôvodné podozrenie, že niektoré byty slúžili aj ako dočasné úkryty pre nájomných vrahov pri likvidácii niektorých vysokých bossov slovenskej mafie.

Agenti ŠtB – poradcovia pre ľudské práva

Vo svojom dlhodobom a vyčerpávajúcom boji s komunisticko-eštebáckou a kolaborantskou prašivinou prišla po novembri 1989 pani Šidlová do styku s mnohými konfidentmi, ktorí, aj napriek už vtedy pokročilému veku, boli nepostrádateľní pre rôzne organizácie, hlavne ako poradcovia, ktoré sa paradoxne zaoberali dodržiavaním ľudských práv na Slovensku. Do tejto kategórie možno zaradiť aj istého JUDr. Martina Kelemena, nar. 6. 11. 1920, evidovaný ako tajný spolupracovník – agent, ev. čísla 9519 a 951908, krycie meno Ivo, ktorého spoznala na Slovenskom helsinskom výbore v Bratislave začiatkom roka 1998, kde sa prišla požiadať o právnu pomoc a podporu.

JUDr. Martin Kelemen aj napriek pokročilému veku, bol mimoriadne aktívny aj tesne pred novembrom 1989, hoci už vtedy mal 69 rokov. Zo zvodky ŠtB z 20. 9. 1989, ako to zverejnil denník SME 13. 12. 2001 sa môžeme dočítať, citujem:

20. 9. 1989 – “Príprava na schôdzku s TS “IVO”, ktorá sa uskutoční dňa 20. 9. 1989 na KB “DUNAJ” VYŤAŽOVANIE po návrate z NSR k splneniu previerkových úloh čsl. Emigrantovi Viliamovi Kánikovi, Tomášovi Donáthovi, Križanovičovi Dušanovi – k cvičeniu armád NATO na území NSR.”

A aby prekvapenie bolo dokonalé, pod touto zvodkou ŠtB je podpísaný Jozef Stieranka, ktorý bol ešte pred časom riaditeľom finančnej polície. Do tejto funkcie mu pomohol aj terajší riaditeľ SIS Ladislav Pittner, ktorý otvorene priznal, že komunistický režim na Slovensku nepadol revolúciou, ale prevratom. Podľa neho existovali jednoznačne určité dohody, záväzné pre nastupujúce garnitúry, a on ich tiež musel rešpektovať. Či už ako riadiaci funkcionár tajných služieb, alebo ako minister vnútra.

Na záver treba ešte dodať, že časť z obsiahlych podnetov, ktoré pani Šidlová poslala na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu, na niektoré jej pred časom bolo oznámené, že jej ľudské a občianske práva na Slovensku neboli zatiaľ porušené. A akú odpoveď dostane na ostatné podnety možno taktiež predpokladať. V jej prípade asi bude všetko v medziach slovenského práva.

Vladimír Pavlík