Píše sa rok 1986. V Sovietskom zväze prebieha obdobie perestrojky a glasnosti pod vedením Gorbačova, spojených s istým uvoľnením nielen slobody slova a prezentovania odlišných názorov nestotožňujúcich sa s komunistickou ideológiou, keď sa dokonca aj verejne publikujú veci priam nevídané, pri ktorých súdruhom z KSČ a ŠtB naskakuje husia koža. Napriek tomuto politickému a ideologickému odmäku vo východnom  komunistickom bloku, na Slovensku, pokiaľ sa to porovnáva s ich ideologickými susedmi, ako by sa vôbec nič nemenilo. Represie voči kňazom a rôznym cirkevným spoločenstvám bežia na plné obrátky. Arcizločinci z KSČ, ŠtB, prokuratúr a súdov majú naďalej svoje osvedčené metódy. Jednou z posledných obetí tohto obdobia je aj františkán Cyril Bystrík Janík.

         Budem sa opierať o autentické dokumenty Ústavu pamäti národa pod nadpisom: Akcia „VÍR“ na východnom Slovensku s podnadpisom: Akcia „CYRIL“. V rámci tejto akcie sa ŠtB v Košiciach zamerala na dve hlavné postavy: Cyrila Jaroslava Brázdu a Cyrila Bystríka Janíka. Na oboch ŠtB viedla zväzky na 3. oddelení II. odboru Správy ŠtB, ktoré malo „na starosti“ boj proti cirkvám. Na Jaroslava Brázdu od 2. februára 1983 zaviedla ŠtB signálny zväzok „EXPERIMENT“ s registračným číslom 15959, o dva mesiace preregistrovaný na osobný a 29. apríla 1985 bol Brázda zaradený do kategórie NO (nepriateľská osoba). Brázdov spis sa nezachoval. Na Bystríka Janíka navrhol npor. Ivan Buoc založiť 19. septembra 1983 signálny zväzok „CYRIL“. 20. mája 1985 zväzok „CYRIL“ bol preregistrovaný na osobný s číslom 16465. Celý spis mal 372 strán.

         Ako 20-ročný Bystrík Janík 25. marca 1972 tajne zložil v jeho rodičovskom dome v Liptovskej Tepličke, za prítomnosti jeho otca, dočasné rehoľné sľuby do rúk pátra Jozefa Jana Baptistu Bártu. Prijal rehoľné meno Cyril Alexandrijský. Jaroslav Brázda mal rehoľné meno Cyril Solúnsky. Na základe toho ŠtB cynicky zvolila krycie meno akcie „CYRIL“, namierený proti menovaným. Táto akcia bola vedená v rámci celoštátnej akcie „VÍR“. Po tajnom štúdiu teológie v decembri 1979 bol Janík spolu s Brázdom v bývalej NDR tajne vysvätení za kňazov, ako prví z františkánskych slovenských novicov počas tzv. normalizácie.

         Bystrík Janík a Jaroslav Brázda, podobne ako ďalší tajní františkáni, pracovali v civilných zamestnaniach. Mali zložené tajné rehoľné sľuby za prítomnosti predstaveného českej provincie tajne pôsobiacich františkánov pátra Vojtěcha Zlámala, rehoľným menom Aleš. Ten navštevoval Brázdu, Janíka a ich spoločníkov na východnom Slovensku. Napriek zatýkaniu v akcii „VÍR“ od marca 1983, napriek zhabaniu literatúry, liturgických predmetov, písacích strojov, strojopisných kópií materiálov sa tajní košickí františkáni schádzali v súkromných bytoch, kde slúžili omše, modlili sa, plánovali rôzne náboženské akcie a pestovali rádový život. Byt na Buzuluckej v Košiciach, kde v podnájme žil Bystrík Janík bol odpočúvaný ŠtB a dianie v jeho okolí hlásila suseda – dôverníčka ŠtB. V byte bolo nainštalované priestorové odpočúvacie zariadenie (STÚ DIAGRAM).

         Po prepustení Brázdu z vyšetrovacej väzby františkáni zmenili bydliská. Janík býval u Petra Skokana a Brázda u Bartolomeja Urigu. ŠtB sledovala všetkých tajných františkánov na východnom Slovensku. Všetci františkáni mali vyhlásenú výstrahu podľa nariadenia ministra vnútra ČSSR č. 22/78, aby nepokračovali v „nepovolenej“ činnosti. ŠtB si s nimi vynucovala styky, ktoré však františkáni otvorene za prítomnosti príslušníkov ŠtB využívali na kritiku náboženskej slobody. ŠtB sledovala i viacero tajných františkánok.

         Tajní františkáni a školské sestry – františkánky na východnom Slovensku sa stretávali na chate Kelčanka neďaleko Stropkova. Tu si robili duchovné cvičenia. Ich stretávanie bolo prezradené ŠtB v januári 1984. V júli 1984 vykonala ŠtB tajnú domovú prehliadku v byte Cyrila Janíka (STÚ ANALÝZA) a začala ho rozpracovávať iným spôsobom.

         V tomto čase sa totiž v hre ŠtB objavuje Terézia Knežíková. Šlo o 50-ročnú vdovu, ktorej správanie a neskoršie výpovede ŠtB vyhodnotila ako NIE dôveryhodné. Bystríka Janíka prijala ako svojho krstného syna a v rokoch 1978 až 1983, vediac, že ho podporuje ako tajného františkána, mu darovala približne 52 000 korún. Z nich jej Janík vrátil 10 000 a zbytok plánovali použiť na rekonštrukciu františkánskeho domu na Moravskej 62 v Košiciach.

         Po začatí akcie „VÍR“ františkáni prerušili kontakty s laikmi, ktoré by týmto mohli uškodiť. Janík tak robí aj voči Terézii Knežíkovej. Tá si to začala vysvetľovať ako nevďak a postupne presvedčila samu seba, že ju Janík odvrhol a zneužil, aby od nej vylákal peniaze. V marci 1984 to rozpovedala známemu – príslušníkovi ŠtB a táto sa prípadom začala zaoberať. Orgány bezpečnosti a neskôr justície ZAČALI Z BYSTRÍKA JANÍKA VYTVÁRAŤ PODVODNÍKA BEZBRANNEJ VDOVY. ŠtB ju vypočúvala v júli a auguste 1984 a neskôr aj v máji 1985. Vypovedala i o sume 52 000 korún a zmätočným spôsobom popisovala účel tohto daru Janíkovi, takže ŠtB BRALA JEJ VÝPOVEDE S REZERVOU. Na darované peniaze neboli žiadne účty a Knežíková vypovedala, že ich NEDÁVALA ako pôžičku. Vypovedala aj o svojich vedomostiach ohľadom tajnej františkánskej štruktúry.

         V septembri 1984 povedala tajnej františkánke Márii Binderovej, rozpracovanej ŠtB vo zväzku „TATRAN“ ako nepriateľská osoba (NO), že vyzradila ŠtB všetko o Janíkovi. Ten si od októbra 1984 začal všímať, že ho ŠtB sleduje niekedy i celodenne. Kruh sa začal sťahovať a Janík pri jednom z odpočúvaných rozhovorov povedal, že po zásahu ŠtB v Liberci proti františkánom príde rad aj na nich. Dňa 1. novembra 1984 založila ŠtB na Janíka tzv. blokovaciu kartu aby sa „orgány“ ŠtB nedekonšpirovali. Stal sa tak osobou prísne sledovanou. Trabant tajných františkánov košickej ŠPZ mal odvtedy v pätách auto ŠtB. V celej akcii využívala svojich tajných spolupracovníkov s krycími menami „HARMANČEK“, „FRANTIŠEK“ (aktívny kňaz Michal Regec), ale aj duchovný vo výslužbe s krycím menom „DOMINIK“.

         Dňa 30. novembra 1984 posiela náčelník Krajskej správy ŠtB Košice mjr. JUDr. Štefan Sarnovský X. Správe ZNB Návrh na zaujatie stanoviska k návrhu na začatie trestného stíhania „objektu“ Experiment (J. Brázdu) a spoločníkov. Dňa 6. decembra 1984 Štefan Sarnovský predkladá 1. námestníkovi FMV gen. Jánovi Kováčovi Správu o realizácii Akcie VÍR vo východoslovenskom kraji. (Aby čitatelia boli v obraze ohľadom gen. Jána Kováča, ktorý bol 1. námestníkom ministra Vratislava Vajnara, ktorý ho vyhodil v súvislosti s kauzou Babinský. Kováč sa vyhrozil, že on nenechá robiť zo seba obetného baránka a nebude mlčať. Po tomto vyhrození bol poslaný na liečenie do Bulharska, kde v rámci RVHP boli posielaní vysokí funkcionári odsúdení na likvidáciu. Tu bol ožiarený takým množstvom rádioaktivity, čo sa malo prejaviť po niekoľkých mesiacoch pri odumieraní červených krviniek. Neskôr sa liečil a zomrel v Podunajských Biskupiciach na oddelení prednostu Malíka, ktorý stiahol Kováčov chorobopis a odmietol ho vydať jeho manželke. Na jeho pitve boli prítomní vybraní príslušníci ŠtB, dozerajúci, aby všetko prebiehalo podľa pripravenej réžie - pozn. V. P.).

         Brázda a Janík boli dve zo šiestich osôb, ktoré Sarnovský popísal ako najaktívnejšie a najnebezpečnejšie. Ten predĺžil rozpracovanie akcie do februára 1985. Dňa 4. marca 1985 Janíka vypočúvajú na ŠtB, v apríli prichádza plán ho predviesť ako obvineného a začínajú mu kontrolovať korešpondenciu. ŠtB sa odkláňa od trestnoprávnych postihov podľa § 178 (marenie dozoru nad cirkvami) a v osobe Bystríka Janíka začína pracovať na scenári: § 250 Trestného zákona – podvod. Podvedenou sa mala stať vdova Terézia Knežíková, ktorú mal podľa tohto vykonštruovaného plánu Janík pripraviť o vyše 52 000,- Kčs.

         V máji 1985 Okresná správa ZNB Poprad, prijíma Uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 250 Tr. zák. za tento údajný podvod. V TOM ČASE UŽ JANÍK TRPEL VÁŽNOU CHOROBOU PEČENE. Vypočúvali ho v júni 1985. Vypovedal najmä, že peniaze od Terézie Knežíkovej bral v dobrej vôli ako od darcu, ktorý ich nežiada späť. Okresná prokuratúra v Poprade dňa 30. augusta 1985 obvinila Janíka z podvodu. Prokurátor navrhol nepodmienečný trest. Predsedom senátu Okresného súdu v Poprad, ktorý súdil Bystríka Janíka bol Štefan Harabin. Okrem neho členmi boli Michal Pješčák a Cyril Hečko. Prokurátorom bol JUDr. Kohout. Tento senát Janíka rozsudkom z 15. októbra 1985 oslobodil, no prokurátor sa odvolal na Krajský súd v Košiciach.

         Na následnom pojednávaní 28. novembra 1985 na Krajskom súde v Košiciach Terézia Knežíková zmenila výpoveď o spôsobe darovania peňazí Janíkovi. Krajský súd v zložení: predseda JUDr. Štefan Petro a sudcovia JUDr. Jozef Hrindák a JUDr. Jozef Mačák, za prítomnosti a na návrh prokurátora JUDr. Sninského vec vrátil na okresný súd, dôvodiac, že ten musí „podrobnejšie ozrejmiť rozsah vecí a peňazí poskytnutých poškodenou obvinenému“.

         Druhé pojednávanie na Okresnom súde v Poprade pod vedením JUDr. Štefana Harabina sa konalo 4. februára 1986. Senát uznal Cyrila Bystríka Janíka vinným podľa § 250 Trestného zákona. Dopomohla k tomu zmenená výpoveď Terézie Knežíkovej. Pravý dôvod tkvel však v objednávke režimu POTRESTAŤ TAKTO ASPOŇ JEDNÉHO Z FRANTIŠKÁNOV. Senát Okresného súdu v Poprade pod vedením Štefana Harabina na návrh prokurátora potom Janíka ODSÚDIL na 28 mesiacov nepodmienečne v 1. nápravno-výchovnej skupine. Nepomohlo ani odvolanie sa znova na Krajský súd v Košiciach, ani argumentácia zlým zdravotným stavom. Ten v zložení JUDr. Štefan Petro, JUDr. Jozef Mačák a JUDr. Peter Dubivský, za prítomnosti prokurátora JUDr. Hricíka rozsudok koncom mája 1986 potvrdil.

         Dňa 3. júla 1986 Janík znovu žiada o odklad výkonu trestu pre zlý zdravotný stav. Bezvýsledne. Rukou napísaná poznámka Štefana Harabina na liste odpovede hovorí, že jeho stav má posúdiť väzenský lekár. Bystrík Janík následne nastúpil trest 30. júla 1986. Po štrnástich mesiacoch požiadal o podmienečné prepustenie. Dňa 21. októbra 1987 Okresný súd v Lounech prijal uznesenie o prepustení Bystríka Janíka z výkonu väzby a 11. apríla 1988 ten istý súd prijal uznesenie, že zvyšok trestu sa mu odpúšťa na základe amnestie prezidenta republiky z 27. októbra 1988.

         Tajný františkán Cyril Alexandrijský Bystrík Janík bol jedným z posledných kňazov, rehoľníkov – väzňom komunistického režimu. Na základe informácii františkánov z kláštora OFM v Prahe, mohol byť na celu Bystríka Janíka nasadený agresívny väzeň, ktorý ho mohol napádať alebo zneužívať. Takéto zachádzanie s perzekvovaným rehoľníkom následne po jeho prepustení, spolu s jeho ochorením, mohlo sa spolupodieľať na zdravotne a sociálne ťažkom skone Cyrila Bystríka Janíka OFM. Zomrel 9. novembra 1998 v Prahe. Pochovaný je spolu s pátrom Alešom Vojtěchom Zlámalom a pátrom Inocencom Františkom Kubíčkom – jeho ochrancami v spoločnom hrobe bratov františkánov v Prahe na Olšanskom cintoríne. Toľko z dokumentov Ústavu pamäti národa.

Vystavujem účet Štefanovi Harabinovi

         Na Slovensku ešte žijú politickí väzni z 50. rokov väznení za vieru a svedomie, ktorým eštebáci hovorili: „Z vás vo väzení urobíme homosexuálov, z vašich manželiek kurvy a vaše deti dáme do domovov.“ Je smutné, že v bývalom Československu to platilo ešte aj v roku 1986, keď podľa ďalších informácii bol Bystrík Janík na cele s homosexuálom, ktorý ho mohol na príkaz a primerané výhody zo strany ŠtB zneužívať.

         Hovorí sa, že malý človek vyrastie, chorý človek vyzdravie a netvor od narodenia netvorom ostane. Je tu dostatok nezvratných dôkazov, že Štefan Harabin odsúdil nevinného františkána za podvod na základe vykonštruovaného svedectva duševne chorej ženy, čo bolo dostatočne známe aj príslušníkom ŠtB. Nečudoval by som sa, že títo eštebáci kalkulovali s tým, že medzi sudcami sa nájde netvor jeho typu, ktorý sa týmto zločincom podriadi. Veď zákonnou sudcovskou povinnosťou bolo, že mal nariadiť vyšetrenie duševného stavu duševne chorej Terézie Knežíkovej. Neurobil to. Je vrcholom drzosti a cynizmu, že v tejto kauze si doteraz nepriznal vinu. Tvrdil, že sa riadil podľa vtedajších zákonov. Neuveriteľný harabinovský fujhnus len dokazuje, že pokiaľ by bol súdil za vojnového Slovenského štátu, nebolo by mu robilo problémy nariaďovať deportácie nevinných Židov podľa vtedajších platných zákonov. ŠTEFAN HARABIN JE JEDNÝM Z TÝCH, KTORÍ SA PODIEĽALI NA PREDČASNEJ SMRTI TOHTO FRANTIŠKÁNA.

Nie je sudca ako sudca: bezcharakterný Harabin kontra statočný Samuel

         Prosím o mimoriadnu pozornosť čitateľov, lebo budem na konkrétnych prípadoch dokumentovať, kam až siaha sudcovská bezcharakternosť v porovnaní so sudcovskou statočnosťou, keď v oboch prípadoch boli obžalovaní kňazi a veriaci náboženskí aktivisti. Ako bolo dostatočne zdokumentované, sudca Štefan Harabin slúžil zločinu nielen  v období perestrojky a glasnosti, ale slúži mu aj po novembri 1989.

         V roku 1990 vyšla v Bratislave kniha pod názvom: Väznili ich za vieru, autorom ktorej bol Ján Čarnogurský. Jeden zo sedemnástich príbehov na stranách 49 – 55 sa volá: Jozef Labuda a Emília Kesegová. V úvode sa môžeme dočítať, citujem:

         „Koncom augusta 1980 bola na chate skupina ôsmich mladých ľudí vo veku okolo 20 rokov. Stretnutie zorganizovala Emília Kesegová, absolventka FF UK, zamestnaná v bratislavskej mestskej knižnici. Rodáčka z Nemčičian pri Zlatých Moravciach, pozvala na duchovné vedenie tamojšieho farára Jozefa Labudu, bratranca známeho komika.

         Stretnutie prebiehalo vcelku úspešne. Duchovná náplň sa striedala s výletmi do okolia a so športom. Uprostred týždňa odrazu obkolesila chatu polícia. Všetkých zobrali na výsluch do Rimavskej Soboty. Jozefa Labudu a Emíliu Kesegovú obvinili z trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a ponechali vo väzbe, ostatných prepustili. Okresný súd v Rimavskej Sobote uložil Labudovi šesť mesiacov nepodmienečne, Kesegovej štyri mesiace nepodmienečne, oboch však prepustili z väzby.

         Obžalovaní sa odvolali a Krajský súd v Banskej Bystrici ich konanie napodiv kvalifikoval podľa iného paragrafu a trestné stíhanie zastavil. Predsedom senátu bol JUDr. Ľubomír Samuel. To však bolo pre režim priveľa. Generálny prokurátor SSR podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Senát Najvyššieho súdu SSR, za predsedníctva Antona Hambálka – objavu stalinskej justície päťdesiatych rokov a predsedu organizácie strany na Najvyššom súde SR – ho zrušil a nariadil pokračovať v stíhaní.

Trestný spis sa vrátil na Krajský súd do Banskej Bystrice, k tomu istému senátu ako po prvý raz. Senát zobral vážne svoju sudcovskú nezávislosť a obžalovaných opäť oslobodil. Predsedom senátu bol JUDr. Ľubomír Samuel. Rozzúrený predseda krajského súdu si po oslobodzovacom rozsudku vzal spis, OTVORIL ZALEPENÚ OBÁLKU SO ZÁPISNICOU O HLASOVANÍ ČLENOV SENÁTU – hoci to zákon výslovne zakazuje – a kontroloval, kto hlasoval za oslobodenie. PREDSEDU SENÁTU JUDr. ĽUBOMÍRA SAMUELA ZA TREST DEGRADOVAL NA PRÍSEDIACEHO ČLENA.

Generálny prokurátor znovu podal proti rozsudku sťažnosť pre porušenie zákona a Hambálkov senát znovu zrušil rozsudok a vrátil krajskému súdu na nové prejednanie. Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici sa už nechcel dať prekvapiť a pridelil vec osobitnému senátu za predsedníctva funkcionárky KSS na krajskom súde. Tento potvrdil prvostupňový rozsudok.“

         V denníku SME z 21. 11. 2001 kňaz Labuda vydal aj takéto svedectvo, citujem: „Odsúdili ma aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku v Banskej Bystrici“, spomína si Labuda. Pamätá si aj na sudcu Ľubomíra Samuela, ktorý ho oslobodzoval. „Bol to veľmi seriózny človek. Neskôr ho vymenili a predsa vyniesli rozsudok“, dodáva. Krajský súd pod vedením Samuela oslobodil Labudu aj napriek právnemu názoru Najvyššieho súdu SSR, ktorý považoval obžalovaných za vinných. Paradoxné je, že dvaja zo spomínaného senátu Najvyššieho súdu fungujú dodnes v tejto inštitúcii.

Slovo na záver

         Po tomto porovnaní sudcu Samuela a „sudcu“ Harabina, ako aj jeho ďalších chrapúnstiev, sa verejne pýtam: DOKEDY CHCE EŠTE ŠTEFAN HARABIN ZASMRAĎOVAŤ SLOVENSKÚ JUSTÍCIU A NEOPRÁVNENE SA OBOHACOVAŤ CEZ TZV. ŽALOBY ZA TZV. POŠKODENIE JEHO TZV. DOBRÉHO MENA A TZV. SUDCOVSKEJ CTI? A pokračujem ďalšou otázkou: Môže Štefan Harabin odprisahať a preukázať, že mu pri príprave a legalizácii tzv. zákona o tzv. extrémizme neradil Baki Sadiki?

Vladimír Pavlík